Keď sa z Nely Pociskovej stala herečka, mala iba pätnásť rokov. Dnes má sladkých sedemnásť a život si užíva po svojom. Lieta zo skúšky na skúšku, voľný čas trávi v divadle a medzitým si ešte „strihne“ epizódu v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.

Divadlo ju musí milovať. Keď totiž vošla prvýkrát na javisko, osud jej doprial hlavnú rolu v muzikáli Neberte nám princeznú. Ona sama si nepamätá, že by predtým do divadla chodila. Priznáva, že pred dvoma rokmi ešte netušila, kto je Ján Ďurovčík, s ktorým dnes pravidelne spolupracuje a na ktorého nedá dopustiť. Mág slovenského tanca sa môže pýšiť tým, že on ju ukázal svetu... Nela Pocisková...

Verejnosť vás v posledných mesiacoch spoznáva najmä vďaka postave Nely Petrovičovej v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Aký je pocit hrať na jednom pľaci s legendami slovenského hereckého neba?
Sú to profesionáli a mne sa s nimi spolupracuje veľmi dobre. Je to pre mňa úžasná skúsenosť, pretože si môžem zvykať na kamery. Takú príležitosť v divadle nemám. Okrem toho sa tu stretávam s ozajstnými legendami, ktoré mi pomáhajú a podporujú ma. Napríklad Milka Vášáryová má veľmi užitočné pripomienky k mojej práci. Som jej za to vďačná, pretože ich potrebujem a učím sa z nich.

Na ktorého kolegu ste sa pred štartom Ordinácie najviac tešili?
Vtedy asi najviac letela „Fialka“ (smiech) (Zuzana Fialová – pozn. red.). Keď mi povedali, že bude hrať v seriáli moju mamu, tešila som sa. Pred všetkými hercami vrátane Zuzky som mala, samozrejme, obrovský rešpekt. Uvedomovala som si, že títo ľudia už v živote dosiahli veľmi veľa.

S herectvom ste začínali veľmi mladá. Iste ste najmä vo svojich divadelných začiatkoch bojovali s trémou.
To áno. Mám veľkú trému pred všetkým a vždy, lebo cítim zodpovednosť za všetko, čo robím. Ale vraj to na mne, našťastie, nevidno. Pomáhajú mi skúsenosti. Pracujem na sebe, takže sa to pomaly dáva do poriadku. V divadle som už dve hodiny pred predstavením. Musím sa na to psychicky pripraviť, len tak si sadnúť a premýšľať.

Máte v repertoári rolu, ktorá sa výrazne odlišuje od vašich ostatných postáv? Ktorá by bola náročnejšia na stvárnenie než ostatné?
Najťažšia rola, akú som doteraz mala, bola pre mňa postava v predstavení Labuťko. Vyžaduje si absolútne iné, netradičné herectvo. Mala som pred ňou veľký rešpekt a bola pre mňa obrovskou výzvou. Ide o veľmi komplikovanú hru, kde sú náročné a psychologicky silné a hlboké scény.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s javiskom?
Bol to konkurz do muzikálu Neberte nám princeznú. Irónia je, že som predtým do divadla vôbec nechodila. Pôvodne som mala rolu princeznej len skúšať. Na javisko som sa mala dostať ako náhradníčka alebo ako komparz. Ale začala som na sebe pracovať, no a nakoniec som hrala druhú premiéru.

To ste celkom rýchlo vyleteli.
Mala som šťastie, že mi tá rola tak sadla. Ján Ďurovčík hovorí, že na konkurze niečo vycítil, niečo medzi nebom a zemou. A povedal si, že to skúsi.

A teraz sa môže chváliť, že to „niečo“ vycítil...
A ja som mu vďačná za to, že to vycítil...

Práca v televízii vás baví, muzikál označujete za svoju srdcovú záležitosť. Ktorý z tých, kde účinkujete, je váš najobľúbenejší?
Asi to navždy zostane Neberte nám princeznú. Bolo to najhoršie obdobie, plné driny, a zároveň najkrajšie, aké som zažila. Bola som najmladšia v kolektíve. Všetci sa poznali, ja som nepoznala nikoho. Pamätám si, ako si herci hovorili: Čo tu tá malá robí? Kto to je? (Smiech)

Ale dopadlo to dobre...
Dlho som skúšala a niekde uprostred toho sa vo mne niečo zlomilo. Zistila som, že tá práca je úžasná, baví ma a mám šancu v nej uspieť.

Vráťme sa k seriálu. V Ordinácii hrá vášho partnera Ján Alžbetkin. Ako sa vám s ním spolupracuje?
Veľmi dobre. Podľa mňa má talent, a keď bude starší, môže byť úspešný. Ako herec je veľmi prirodzený a rozumieme si. Ale v súkromí máme každý svoju partiu a nestretávame sa.

Absolvovali ste už aj zopár intímnych scén.
Z intímnych scén v Ordinácii strach nemám. Rozoberáme vopred, čo presne mám v scéne urobiť. Okolo mňa sú ľudia, s ktorými sa o týchto veciach radím.

Je pre 17-ročnú herečku jednoduché odhodiť počas nakrúcania intímnych scén ostych a nesmelosť?
Nie je to jednoduché, stále je to pre mňa niečo nové, ale už sa viem prepnúť do režimu, že „teraz iba hrám“. Keď som videla svoje intímne scény v Ordinácii prvýkrát, veľmi som sa červenala (smiech). Neznesiem sa pozerať sama na seba. Zuzka Fialová mi tiež hovorila, že sa na seba nemohla pozerať desať rokov. Ale herec sa na seba musí pozerať, pretože sa tým učí.

Často spomínate Jána Ďurovčíka ako svojho učiteľa. Ako ste sa spoznali?
To je zaujímavý príbeh (smiech). Spoznali sme sa na konkurze do muzikálu Neberte nám princeznú. Vôbec som netušila, kto sedí v porote. Potom som počula, že Ján Ďurovčík. Tak som sa spýtala kamarátky, kto je Jano Ďurovčík. Ona na mňa vypúlila oči a opakovala: Ty nevieš, kto je Jano Ďurovčík?! To nemyslíš vážne! (Smiech) Dovtedy som Janka naozaj nepoznala.

V čom vám najviac pomáha? Aký je váš vzťah?
Janko je pre mňa veľmi dôležitý. Nie som z hereckej rodiny, takže doma odborné rady o vystúpeniach nedostanem. Preto si ma vzal pod ochranné krídla. Verím mu, on verí mne a veria mu aj moji rodičia.

Má vraj svojský spôsob práce.
Na skúškach často kričí, ale kto ho pozná, vie, že nie je zlý. Najprv sa vykričí, no vzápätí vie človeka pochváliť a so slzami v očiach mu povedať – ďakujem. Svojím spôsobom práce vie hercov vyburcovať k najlepším výkonom.

Máte iba sedemnásť rokov a už ste jednou z najobsadzovanejších herečiek na Slovensku. Niečo také sa podarí málokomu...
Vôbec si o sebe nemyslím, že som najlepšia a úžasná. Za každým úspechom sa skrýva veľa práce. To, že som vyletela, je jedna vec, druhá vec je, že človek môže rovnako rýchlo padnúť.

Máte niekedy chuť prežiť jeden deň obyčajnej neznámej tínedžerky, ktorá nebehá zo skúšky na skúšku a z predstavenia na predstavenie?
Veľmi často sa mi to nestáva, pretože to, čomu sa venujem, ma baví. Keď idem na skúšku, odreagujem sa tam rovnako ako moje kamarátky niekde na káve.

Nie každý stredoškolák popri škole už seriózne pracuje. Necítite sa niekedy z toho kolotoča unavená?
Cítim. Mávam aj týždne, keď sotva spím. Ale ešte nikdy som nemala pocit, že už nevládzem pracovať ďalej. Keď cítim, že potrebujem oddych, dám si pauzu. Nepracujem donekonečna.

Vďaka tomu, že ste začali hrať v mladom veku, máte otvorené dvere aj do zahraničia. Nepremýšľate o tom, že by ste pôsobili mimo Slovenska?
Premýšľam. Teraz mám však na Slovensku rozbehnuté projekty a nebolo by to možné. Navyše, chcem si tu dokončiť maturitu. Ale určite chcem ísť študovať do zahraničia. Láka ma Viedeň. Produkujú tam skvelé muzikály.

Ste prvá herečka v rodine. Čo si myslia vaši rodičia o tom, že ste sa preslávili ešte ako dieťa?
Boli prekvapení, keď sa zo mňa stala herečka. Ale umelecké vlohy v rodine máme. Moja mama kedysi spievala v kapele. Otec sa umeniu nevenuje.

Vraj býva na premiérach nervózny aj za vás...
Áno, keď ideme na premiéru, doma je strašný chaos a nikto nič nestíha. Kým prídu rodičia do divadla, otec sa tak spotí, že sa musí prezliekať (smiech). Mama má zas trému aj za mňa, keď mám živý prenos v televízii.

V divadle hrávate postavy, ktoré sú zaľúbené, nachádzajú a strácajú lásku. V skutočnosti však partnera nemáte...
Nie, nemám partnera. Kamarátky mi často so smiechom hovoria: „Nela, veď ty musíš mať okolo seba toľko chlapov...“ No, ale nič (smiech). Zatiaľ som nestretla nikoho takého, aby medzi nami preskočila tá povestná iskra.

Málokto má v sedemnástich rokoch ujasnené, aké povolanie by ho bavilo. Vy máte jasno už dávno. Čo vás pritiahlo k herectvu? V čom spočíva kúzlo tohto povolania?
Herectvo ma chytilo niečím záhadným. Niečím, čo som mala hlboko v sebe dlho ukryté a ani som o tom nevedela. Okúzlilo ma spojenie spevu, herectva a tanca. Je umením všetky tieto tri veci spojiť do kvalitného celku. Aj keď, láka ma aj klasická činohra. Treba si vyskúšať všetko a ja sa tomu nebránim...