ETV: Vedeli ste odmalička, že chcete byť herečkou?
N.P.: Nie. Ako každé dievča, aj ja som snívala o tom, že budem princezná, tanečnica alebo baletka. Odmalička mi však dedko zo žartu hovoril, že budem herečka.
ETV: Preto ste si napokon vybrali konzervatórium?
N.P.: Vždy som bola veľmi aktívne dieťa a konzervatórium mi pripadalo ako najlepšia voľba. Hlavne preto, že ma tam nestrašila matematika.
ETV: Neprotestovali rodičia?
N.P.: Nie. Napriek tomu, že v našej rodine nemá nikto vyštudovaný umelecký smer. Rodičia vlastne ani nevedeli, čo všetko obnáša štúdium na konzervatóriu. Nikdy mi však nebránili vo veciach, ktorým som sa chcela venovať. ETV: Neboli sklamaní, že ste nešli v ich šľapajach?
N.P.: Vôbec. Nikdy neriešili, či ja budem tá, ktorá prevezme rodinný podnik. Ja som šťastné dieťa svojich rodičov. (smiech)
ETV: Neboja sa teraz rodičia, že vás šoubiznis pokazí?
N.P.: Už nie, ale zo začiatku mali o mňa trochu strach. No vďaka tomu, že od samého začiatku si ma pod ochranné krídla zobral Jano Ďurovčík, zvládali celú situáciu omnoho jednoduchšie a lepšie. Vďakabohu, že ho mám! V mnohom mi pomohol, ešte aj dnes sa o veľa vecí stará. Moji rodičia mu dôverujú. Takže už sa neboja.
ETV: Chodia často na vaše predstavenia?
N.P.: Jasné. Zatiaľ prišli na každú premiéru a muzikál West Side Story si pozreli niekoľkokrát.
ETV: Čo je pre vás na herectve najťažšie?
N.P.: Herectvo je samo osebe ťažké povolanie. Musím zvládnuť technické veci a hlavne človek sa musí vžiť do tej-ktorej úlohy. Nestačí len hrať postavu, človek ňou vlastne musí byť, musí skutočne prežiť emócie samotnej postavy.
ETV: Kto vám najviac pomohol v hereckých začiatkoch?
N.P.: Samozrejme, okrem Jana Ďurovčíka musím spomenúť svoju profesorku spevu Mirku Marčekovú, u ktorej som spievala asi osem rokov. Ona je človek, ktorý ma priviedol na môj prvý konkurz. Pred tromi rokmi mi povedala,
nech idem skúsiť šťastie v muzikáli Neberte nám princeznú.
ETV: Pamätáte si ešte na svoj prvý konkurz?
N.P.: Na takú vec sa nedá zabudnúť. Všetci účastníci konkurzu mali stres a mňa vtedy vôbec netrápilo, či sa mi podarí uspieť, alebo nie. Vôbec som ten konkurz nebrala vážne. Ja som si tam prišla zaspievať a ani vo sne mi nenapadlo, že môžem zabodovať. Keď sme sa s Janom nedávno o tom rozprávali, povedal, že keď ma počul spievať, rozhodol sa dať mi šancu. Ale už na začiatku hovoril, že sa možno nedostanem ani na javisko, a ak áno, tak asi len ako komparzistka. A dva mesiace nato som hrala druhú premiéru.
ETV: Berú kolegovia na vás ako najmladšiu členku ohľad?
N.P.: Asi áno. Pre kolegov
budem vždy malý benjamín. Správajú sa ku mne veľmi pekne.
ETV: Čo najhoršie sa vám v živote prepieklo?
N.P.: Ja som čistý anjel. (smiech) Nikdy som nefajčila ani nepila, nechutí mi to. So mnou nie sú problémy.
ETV: Ako ste sa dostali k tancu?
N.P.: Osem rokov som sa venovala karate a v tej istej budove tancovala skupina dievčat. Raz im niekto vypadol a ich trénerka ma oslovila, či sa k nim nepridám. Skupina sa volala BSG a vtedy ma tanec veľmi chytil za srdce. Chodievali sme na súťaže a aj sme ich vyhrávali. Potom sme sa stretli s Lacim Strikom a napokon sa ma ujal Jano Ďurovčík.
ETV: Účinkovanie po boku veľkých mien slovenského divadla musí byť veľká škola. Kto z kolegov vám v začiatkoch najviac pomohol?
N.P.: Začnem o Janovi. On na človeka síce nakričí, ale vždy je to pre jeho dobro. Presne vie, čo chce, a vie aj vysvetliť, ako to chce. S pánom Bednárikom je to podobné, hoci s ním nemám ani najmenšiu zlú skúsenosť. Ten ma vždy pochválil. Z herečiek mi najviac pomohla Mirka Partlová. Nebola pre mňa konkurenciou, ale učiteľkou. Úplne mi stačilo stáť a pozerať sa na ňu. Takisto Katka Hasprová. Spievať s ňou dueto na javisku je skutočný zážitok.
ETV: Ste váhavý typ človeka?
N.P.: Keďže som narodená v znamení Váh, tak môžem povedať, že veľmi.
ETV: Je pre vás ťažké rozhodnúť sa pre nejakú úlohu?
N.P.: Niekedy áno. Ale našťastie opäť je tu Jano. Veľmi mi v tom pomáha.
ETV: Odmietli ste už nejaké pracovné ponuky?
N.P.: Už áno. Párkrát som musela odmietnuť ponuku, lebo mi to buď nevyhovovalo z umeleckej stránky, alebo som jednoducho nestíhala.
ETV: Čo je pre vás priorita? Divadlo či televízia?
N.P.: Jednoznačne divadlo! Mne v televízii chýba spätná väzba od diváka. Stáť po predstavení na javisku a vidieť, ako ľudia tlieskajú, je pre mňa neopísateľný pocit.
ETV: V čom ste si podobné s hlavnou postavou Márie v muzikáli West Side Story?
N.P.: Obidve sme plné radosti a elánu. Obe máme v sebe niečo dievčensky naivné. A ešte máme spoločnú ženskú dravosť. Táto postava mi je veľmi blízka.
ETV: Je aj pre vás tento muzikál najväčší z najväčších?
N.P.: Jeden z troch. Okrem West Side Story mám ešte rada Jesus Christ Superstar a Romeo a Júlia.
ETV: Je pre vás ťažké spievať postavu, ktorú mnohí poznajú v podaní Mariky Gombitovej?
N.P.: Určite áno. Marika sama osebe je veľká výzva. Moja mama Mariku celý život zbožňovala, takže je to náročné, ale zároveň krásne. Keď mi zverili „jej“ úlohu, veľa to pre mňa znamenalo. Spievať Marikin part je asi jedna z najnáročnejších vecí, ktoré sa dajú spievať. Ale popasovala som sa s tým a rada to spievam.
ETV: Zvykli ste si rýchlo, že Zuzana Fialová hrala v Ordinácii v ružovej záhrade vašu mamu?
N.P.: Vôbec nie. Zuzka ma hneď premenovala zo Silvie na Nelu, pretože pôvodne sa moja postava v Ordinácii v ružovej záhrade mala volať Silvia. Zuzka však hneď povedala, že ona nebude na mňa zo schodov kričať Silviaaaaa, a tak mi nechali moje meno.
ETV: Neľutujete ešte, že ste sa vydali touto cestou?
N.P.: Niekedy si hovorím, ako rada by som šla na kávu s kamarátkami, ale musím ísť na tréning. Na druhej strane však viem, že mám niečo, čo chcem robiť celý život, a to ma uspokojuje.
ETV: Čo si rada obliekate?
N.P.: Ako kedy. Mne sa páči všeličo. Najhoršie však je, keď sa mám rozhodnúť, čo si oblečiem. Otvorím skriňu a zistím, že je plná vecí, a nemám čo na seba. (smiech)
ETV: Máte už konečne vodičák?
N.P.: Stále cestujem MHD. Zatiaľ mám za sebou iba prvú jazdu a vyzerá to tak, že takýmto tempom ho budem mať možno v marci.