Do tanečnej súťaže Let’s Dance ste vstúpili so statusom pohybovo zdatnej tanečnice. Ako sa vám tancuje s Petrom Modrovským?
Keď som sa dozvedela, že budem tancovať s Petrom, bol to príjemný šok, pretože ho považujem za vynikajúceho tanečníka. Nevravím, že ostatní nie sú výborní, ale Peťko bol pre mňa vždy top. Bola som milo prekvapená, keď mi ho pridelili a veľmi si to vážim, že s ním môžem tancovať.Je skvelý človek a dobre sa mi s ním robí.

Nemáte problém prejaviť emócie na parkete, keď je v blízkosti Petrova partnerka Adela Banášová?
Zo začiatku som s tým mala problém. Aj kvôli Adelke, ale aj celkovo, byť v blízkosti cudzieho muža... Hoci s Peťom sme sa poznali už predtým, no predsa len, bolo to zvláštne byť tak blízko seba. Ale akosi som si zvykla a dnes už s tým nemám problém. Viete, som herečka a dokážem zahrať vzťah, ako to určuje scenár. No toto musím hrať sama za seba, bola to pre mňa nová situácia.

Nezaváhali ste ani na chvíľu, keď vás oslovili do súťaže?
Váhala, ale najmä preto, že teraz mám toho veľa. Maturujem, do toho divadlo, nakrúcanie... Ale keď človek chce, tak sa to dá zvládnuť. Snažím sa, ako najviac viem. Profesori mi vychádzajú v ústrety, zatiaľ to ide, uvidíme, čo bude. Nemám ambície vyhrať za každú cenu, chcem si tam zatancovať, lebo sa mi to páči.

Ktoré tance sa vám viac pozdávajú, štandardné alebo latinskoamerické?
Latina je mi oveľa bližšia. Ale rada si zatancujem aj štandard. Naozaj som rada, keď sa niečo nové naučím, aj keď sa trochu potrápim. Ale hlavne budem potom spokojná, že som robila niečo so spoločenskými tancami, s ktorými som doteraz nemala nič spoločné. Zatiaľ sa mi najlepšie tancovalo paso doble, aj keď porota nás neohodnotila najlepšie. Prvý raz som z toho mala skutočne emóciu, je to úžasný tanec.

Ako sa vám pozdáva hodnotenie poroty, ktorá sa netají, že má na vás prísnejší meter?
Na jednej strane mi to lichotí, na druhej strane vôbec nerozumiem prečo. Nemám žiadne tanečné vzdelanie, som študentka takého istého konzervatória ako iní herci v tejto súťaži. Spoločenský tanec som nikdy netancovala.

Ste veľmi vyťažená a pracovné ponuky stále prichádzajú. Čo chystáte najnovšie? 
Niečo sa rysuje, ale zatiaľ o tom nechcem hovoriť, pretože to ešte nie je isté. Začiatkom mája budem mať dva koncerty s víťazom Česko-Slovenskej SuperStar Martinom Chodúrom a veľmi sa na ne teším.

O prácu teda nemáte núdzu, navyše, veľmi skoro ste si začali zarábať sama na seba. Je to príjemné?
To je na tom to pozitívne. Keď si niekedy poviem, panebože, mám toho veľmi veľa a už nevládzem, dám si pár dní pauzu a idem ďalej. Peniaze pomáhajú a je fajn, keď si môžem kúpiť, čo potrebujem a postarať sa o seba.

Neprekážalo vám, že ste pomerne skoro vhupli do šoubiznisového sveta dospelých a v podstate stratili detské ilúzie? Nezávideli ste kamarátkam ich tínedžerskú voľnosť?
Určite áno. Boli obdobia, keď som si poplakala, najmä keď bolo niečo ťažké a nešlo mi to. Ale vždy som vedela, že všetko má zmysel, povzbudilo ma to, aby som išla ďalej. Tým obdobím, keď človek váha a má slabšie chvíľky, som musela prejsť rovnako ako každý. Je pravda, že veľakrát nemôžem ísť s kamarátkami von či len tak na kávu, pretože mám tréning alebo predstavenie. Ale práca, ktorú robím, ma baví a napĺňa a časom prináša aj svoje ovocie.

Ktoré bolo najsladšie a najšťavnatejšie?
Asi každý potlesk divákov v divadle stál a stojí za to. To je najkrajší, úžasný a neopísateľný pocit. Všetky tie malé výhry, keď človek cíti, že sa niekam posúva, keď pracuje a vie, že všetko, čo robí, má nejaký zmysel. 

A najtrpkejšie? 
Myslím, že také som, našťastie, nezažila. Ale najťažšie bolo isto prvé predstavenie pred štyrmi rokmi. Mala som vtedy pätnásť, a to bolo zlomové. Predtým som nemala s divadlom nič spoločné.

Aký bol teda váš príbeh, keď sa zo dňa na deň z neznámej tínedžerky stala populárna muzikálová hviezda?
Chodila som na spev k pani Mirke Marčekovej a raz mi povedala, že na Novej scéne bude konkurz do muzikálu Neberte nám princeznú. A že by som sa na to možno hodila, tak nech to vyskúšam. Bola som deviatačka na základnej škole, mala som guráž a povedala som si, že za pokus nič nedám. Tak som šla. No a v porote sedel Jano Ďurovčík, ktorý si ma všimol. Dva či tri mesiace sme veľmi pracovali, pomáhalo mi množstvo ľudí, všetci z divadla boli ku mne milí.

Neoľutovali ste svoje rozhodnutie? 
Určite nie, aj keď sa priznám, že boli chvíle, keď som chcela zdupkať. Ale ja som taký človek, že aj keď nevládzem a je to veľmi zlé, zapnem všetky svoje sily a idem.

Nemali ste trému vyjsť na javisko pred stovky zvedavých divákov?
Jasné, že áno! Vôbec som si nevedela predstaviť, že budem musieť hrať, spievať a tancovať, vedieť, kam sa mám postaviť, do ktorej ruky chytiť mikrofón... Počas skúš kového obdobia sa to nejako zlomilo a zistila som, že to je to, čo ma baví a chcem v budúcnosti robiť.

Vaším šoubiznisovým anjelom strážnym je práve Ján Ďurovčík. Ako spolu vychádzate? 
Veľa ľudí si myslí, že Janko niečo povie, a tak to musí byť. No vôbec to tak nie je, máme veľmi, veľmi dobrý vzťah. O všetkom sa rozprávame. Skôr ako padne nejaké rozhodnutie, príde a spýta sa ma. Všetko spolu konzultujeme. Hoci Janko sa v brandži lepšie vyzná, dá mi priestor na môj názor, a napokon rozhodneme spoločne.

Povráva sa, že okrem pracovných aktivít máte k sebe bližšie aj osobne. Naozaj ide len o pracovný vzťah? 
Na tých rečiach nie je nič pravdy. Máme spolu čisto profesionálny vzťah.

Ste zamilovaná? 
Momentálne nemám priateľa. Čo má prísť, príde.

Aký by mal byť muž, ktorý si vás získa? 
Zásadné kritérium je, aby som sa s ním mala o čom rozprávať. Musí byť sympatický a musí z neho vyžarovať fluidum, ktoré ma bude priťahovať.

Nemali rodičia problém stotožniť sa s tým, že ich dcéra padne do pazúrov nemilosrdného šoubiznisu plného nástrah? Predsa len, vtedy ste boli pätnásťročné mladé a neskúsené dievča...
(smiech) Báli sa, a ako! Veď vôbec nevedia, ako to v tejto brandži chodí! Nevedeli, do čoho idem. Rodičia sú z iného fachu. Preto vravím, že Janko je jedno veľké šťastie, ktoré ma v živote stretlo. Vzal si ma pod ochran né krídla a zatiaľ som spokojná, ako sa o mňa stará. Aj mojim rodičom vie veci presne vysvetliť a zorientovať ich. Ale rodičia sú úžasní, od začiatku ma podporovali v mojich snoch.

Určite boli pyšní, aj keď ste pred rokom odchádzali s Kamilom Mikulčíkom do Moskvy na súťaž Eurovízie. Ako na Moskvu s odstupom času spomínate? 
Bol to neopísateľný zážitok, ktorý mi zostane do konca života. Krásne javisko, na ktorom už v živote nebudem stáť... Najprv som si vôbec nevedela predstaviť, že sa tam postavím, nieto ešte spievať! Som veľká trémistka, hoci tak možno nevyzerám. Ale keď som sa tam postavila, tak som si to užila. Rusi mali všetko na minútu presne zorganizované. Geniálne! Minútu na podanie mikrofónu, dve minúty na slúchadlá do jedného ucha, dve minúty do druhého... Presne všetko nastavené.

Vnímali ste, že sa na vás v priamom prenose pozerajú milióny divákov? 
Povedala som si, že spievam pre moju mamu a otca. To si vravím vždy. Bola to veľká zodpovednosť, lebo sme tam nešli za seba, ale za krajinu. Navyše som mala zdravotné problémy s uchom. Zavrela som oči a išlo to. Bol to adrenalín, ale prajem každému, aby to zažil.

Čo vás baví viac – spev, tanec, herectvo?
Asi som dosť tvárna a zatiaľ ma baví všetko. Neviem, čo mám najradšej. Asi divadlo. Preto mi je najbližší muzikál, v ktorom je všetko spojené.

Nie je vám ľúto za typickým detstvom?
Ani nie. Je fakt, že som to všetko akoby preletela vrtuľníkom. Dospela som asi skôr, pretože v divadle platia určité pravidlá, a keď som vhupla do šoubiznisu v pätnástich, musela som ich dodržiavať. Ale ja som sa vždy pohybovala medzi staršími. Takto som si to dobrovoľne vybrala a neľutujem.