Dostáva kvety od ctiteľov

Nela Pocisková (18) sa nedávno vrátila z Moskvy, kde v Eurovízii súťažila s Kamilom Mikulčíkom piesňou Leť tmou. V Ordinácii v ružovej záhrade hrá dievča, ktoré má problémy s drogami, alkoholom, so sektou... Prečo však nechce hovoriť o svojom súkromí?

Muzikálová herečka Nela Pocisková: Koľkokrát mi ľudia pre postavu v Ordinácii povedali: Už toľko neplač!

Napriek skvelému výkonu ste v Moskve skončili až na 37. mieste. Čo vám dala tá neopakovateľná skúsenosť? 
Obrovský zážitok. Chceli sme podať čo najlepší výkon, aj keď si mys­lím, že ja som mohla zaspievať ešte lepšie. Svoje urobila tréma a zodpovednosť, že nespievam len za seba, ale za celý národ. Ale snažila som sa.

Keď vás pár dní pred vystúpením neznesiteľne rozbolelo ucho, nemali ste sto chutí to vzdať?
Prepadol ma veľký strach, veď som sa ucha nemohla ani dotknúť. A bola som v cudzine, nehovoriac o tom, že na vystúpenie som potrebovala mať v uchu odposluch. V tom priestore sa bez neho spievať jednoducho nedalo. Potom mi v Medzinárodnej nemocnici pre diplomatov doktorka prečistila všetky dutiny, dala mastičku a všetko možné, až bolesť trochu ustúpila.

Nebáli ste sa, že pred desaťtisícmi divákov na olympijskom štadióne stratíte hlas?
Pred odletom som žartovala, že keď sa na to javisko postavím, určite odpadnem. A aj som taký pocit mala hneď v prvý deň, keď sme sa tam išli pozrieť. To pódium a hľadisko boli fantastické a zažívali sme tam s ostatnými účinkujúcimi úžasnú atmosféru. Boli veľmi zlatí, držali sme si navzájom palce.

V ankete ruského denníka Ekstra M-Vostok o najkrajšiu speváčku ste skončili na treťom mieste. Bola to aspoň malá satisfakcia? 
Bolo to príjemné prekvapenie, o to príjemnejšie, že okolo mňa bolo veľa krásnych žien. Ale akékoľvek miesto
v tejto ankete by som vymenila za náš postup do finále.

Vašou oporou v Eurovízii boli rodičia, manažér Ján Ďurovčík, hlasová pedagogička Mirka Marčeková... Pomáhalo to?
Veľmi, cítila som sa s nimi psychicky fajn. Janko Ďurovčík nám pomáhal riešiť aj veľa vecí okolo kamier, strihov, scény, nebyť jeho, výsledok by bol horší. Mirka Marčeková je sama osebe úžasný človek, pomáha mi celý môj spevácky život. A moji rodičia? Bez nich by som nebola tam, kde som. 

 Vraj sa spoznali práve v Mos­kve. Ukázali vám miesto, kde mali prvé rande?
Boli tam pred rokmi na školskom výlete a spoznali sa vo vlaku. Nájsť v Moskve ten vlak po toľkých rokoch by sa nám asi nepodarilo (smiech).

Vy zas v každom rozhovore na otázku, či máte priateľa, tvrdíte, že nie. Takže, máte už?
Nehnevajte sa, ale svoje súkromie už nechcem v médiách vôbec riešiť.

Ani vzťah s Jánom Ďurovčíkom?
Môj vzťah s ním je čisto profesionálny a kamarátsky. Nič viac k tomu neviem povedať.

Ale nápadníkov či tajných ctiteľov určite máte...
Po predstaveniach dostávam kvety od anonymných ľudí, ale aj od ľudí, ktorých poznám, možno sú medzi nimi tak trošku aj ctitelia a nápadníci.
A párkrát mi došli esemesky od neznámeho muža, ktorý sa chcel so mnou silou-mocou stretnúť. Zľakla som sa a už takéto veci neriešim.

Bývate ešte u rodičov?
Áno a chodíme spolu každý rok na dovolenku. Nie preto, že musíme, ale že chceme.

V kariére ste vyleteli na výslnie. Ste pripravená aj na to, že vaša mediálna hviezda môže podobne rýchlo zhasnúť?
Som. V našom odbore je to normálna vec, každý na to musí byť pripravený. Práve preto sa snažím robiť to, čo ma baví, s nasadením a dobre, aby som nemala pocit, že som niečo pokazila.   

Čo by ste obetovali, keby ste sa museli definitívne rozhodnúť – muzikál alebo činohra?
Srdiečko mám viac naklonené k muzikálu, vyhovuje mi to ideálne spojenie herectva, tanca a spevu. Časom by som si chcela vyskúšať aj činohru. No najmä, nevzdávala by som sa ani jedného, ani druhého.

Stále vás láka študovať muzikálové herectvo vo Viedni?
Je to jedna z možností, o ktorých rozmýšľam. Priťahuje ma aj Vysoká škola múzických umení, verím, že by mi to z hereckej stránky dalo veľa.

Hoci voľného času veľa nemáte, ako sa najlepšie vybláznite?
Keď si idem von sadnúť so svojimi priateľmi a s kamarátmi alebo vypadneme niekam na chatu. No dokážem relaxovať aj pri knihe. Keď začnem čítať,  príbeh ma tak pohltí, že nevnímam nič okolo seba a ocitám sa
v akomsi inom svete. A milujem kone, rada na nich jazdím.

Viete, ako sa zabávajú dnešné osemnástky?
Viem, veď ich mám v triede (smiech). Ja na diskotéky už veľmi nechodím, a ak áno, tak ideme partia, ktorá si rada zatancuje. Ale inak osemnástky? Kávička, frajeri, normálne...

V muzikáloch Neberte nám prin­ceznú, ale aj vo Fidlikantovi na streche či vo West Side Story ste boli najmladšia v tvorivom tíme. Je to výhoda?
Možno v tých ďalších to už bola výhoda, ale v tom prvom, Neberte nám princeznú, určite nie. Mala som len štrnásť a prišla do tímu, kde som nikoho nepoznala. Cítila som sa dosť zvláštne. No keď som ich spoznala, každý mi pomáhal.

Aj Ján Ďurovčík, ktorý má na skúškach povesť tyrana? Kričí aj na vás?
Áno (smiech), a veľmi! Koľkokrát som mala slzy na krajíčku. Musím to však uviesť na pravú mieru. Jano kričí, lebo má taký prejav, ale najmä preto, že to chce na scéne herecky či pohybovo inak. Sú to pripomienky, žiadne urážky. A je úžasný v tom, že keď sa predstavenie skončí, je schopný prísť a povedať so slzami v očiach: Ďakujem.

Pred premiérou tanečnej drámy Labuťko vám prasklo rebro. Keď k tomu pripočítame to ucho v Moskve, nie ste smoliarka?
Myslím, že to bola len náhoda. Labuťko bol pre mňa dobrá skúsenosť v tom, že text bol dosť psychologický, bez deja, bolo to asi to najťažšie, čo som doteraz robila. Okrem hereckej práce tam bol náročný aj tanec a spev. Ale Maroš Geišberg je skvelý herec, bol mi na javisku veľkou oporou.

V Ordinácii v ružovej záhrade hráte problematickú Nelu Petrovičovú. Smrť matky, alkohol, drogy, sekta... Neželáte svojej postave už konečne šťastie?
Želám jej všetko dobré. Už by som sa v tom seriáli chcela smiať. Koľkokrát mi ľudia povedali: Už toľko neplač! Stále tam mám s niekým alebo s niečím problém. Naozaj už chcem, aby sa Nela mala lepšie a do jej života prišla radosť.

Nela a tanečná šou
Keby Nelu Pociskovú o rok zavolali do štvrtej série šou Let’s Dance, aká by bola jej odpoveď? Vraj o tom bude rozmýšľať, až keď ju zavolajú. Tanec jej je veľmi blízky, uvidí, čo čas prinesie. A keby Ján Ďurovčík nebol v porote, prijala by ho za tanečného partnera? „Nie (smiech), čo ste sa zbláznili? Jano nikdy nepôjde tancovať do Let’s Dance, nebolo by to voči ostatným fér. Len nech si pekne sedí za porotcovským stolom,“ smeje sa Nela pobavene.